Polohopis

Vagrinec leží v Nízkych Beskydách v doline potoka Vagrinček, ktorý sa vlieva do Ladomirky. Mierne členitý povrch chotára tvoria flyšové vrstvy a svahové hliny. Zväčšia je odlesnený, súvislý les je len v západnej časti (buk, hrab, breza).

Nadmorská výška v strede obce je 290 m n. m., 290 - 473 v katastri obce.

Rozloha územia obce je 553 ha.

 Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Vagrinec - tu

Rekonštrukcia cesty III/3541, pred obcou Vagrinec - dátum zverejnenia 23.6.2023

Administratívne začlenenie

Obec bola súčasťou svidníckeho okresu v starobylej Šarišskej župe v Rakúsko-Uhroskej monarchii, až do jej zániku v roku 1918. Po vzniku Československej republiky (až do roku 1960) bola zaradená do Prešovského kraja. Novým územno-správnym členením v 60. rokoch a zrušením niektorých okresov bola vo Východoslovenskom kraji včlenená do bardejovského okresu. V roku 1968, po ôsmich rokoch, znovu je súčasťou obnoveného okresu Svidník. Na začiatku Slovenskej republiky, v roku 1993, obec v nasledujúcich rokoch bola začlenená do svidníckeho obvodu Prešovského samosprávneho kraja.

Staré a inojazyčné názvy obce

• 1548 Wagrinecz, 1567 Vagrincz, 1773 Vagrinecz, maď. Vagrinec, Felsövargony,1786 Wagrinecz, 1808 Vagrinecz, Wagřínec, Wagrýnec,

Dejiny do 1918

Obec po prvýkrát je uvedená v roku 1548 v makovických archívnych dokumentoch v XVI. storočí. Je súčasťou makovického panstva. V 18. storočí majetky v obci vlastnila rodina Bánovcov. Roku 1618 mala obec 5,5 porty,

• 1720 3 domácnosti,
• 1787 16 domov a 116 obyvateľov,
• 1828 25 domov a 207 obyvateľov.
• V 19. storočí tunajšie majetky vlastnili Szirmayovci.

Dejiny po 1918

V priebehu karpatsko-duklianskej operácie v II. svetovej vojny a veľkej tankovej bitky v Údolí smrti, pri Kapišove, bola značné poškodená. Obyvatelia poškodené obydlia postupne obnovovali. Vznikom jednotného roľníckeho družstva a násilnou kolektivizáciou, v roku 1960, mení sa štruktúra obyvateľstva. Časť mužskej populácie, predtým roľníkov, hľadá prácu v priemyselných podnikoch vo Svidníku a vo veľkých strojárskych podnikoch v Košiciach. Taktiež mnoho žien z obce sa zamestnáva v Odevných závodoch kpt. Jána Nálepku vo Svidníku.

Po znovuobnovení zakázanej gréckokatolíckej cirkvi (50. roky XX. storočia) v roku 1968, v kostole boli vykonávané bohoslužby pravoslávnych veriacich, do roku 1990. Poprevratové obdobie je poznamenané skončím ekumenizmus vagrineckých kresťanov. Pravoslávni museli kostol opustiť. Niektorí Vagrinčania koncom 20. storočia realizovali výstavbu ešte dvoch kostolov. Bol to rímskokatolícky kostol a taktiež cerkva pravoslávnych veriacich.

Počet obyvateľov

• 1869 – 181,
• 1880 – 148,
• 1890 – 156;
• 1900 – 205,
• 1910 - 199,
• 1921 – 223,
• 1930 – 228,
• 1940 – 237,
• 1948 – 240,
• 1961 – 216,
• 1970 – 204.

Mená  v obci : vo Vagrinci sa koncom 90. rokoch 20. storočia najčastejšie nachádzali tieto priezviská: Bezek, Cunder, Cuper; Čontoš, Drotár; Dudiak; Fecko; Ferko; Hermán; Hricko; Jurčišin, Kanaloš; Klim; Krajňak; Krempatský; Ksenič; Kuban; Kubán; Kubáň, Lakata, Mačuga; Marcin, Mňahončák, Pašeň, Pinďár; Pinďar; Pisančík; Ripper; Riško; Simčák; Slivka; Škurla; Študlik; Teraz; Varcholík; Vorobeľ; Vyrostko;